Pri príchode do hlavného stanu(dom/byt) člen rodiny vykoná nevyhnutné povinnosti, zväčša súvisiace len s ním samotným a ľahne/sadne pred televízor. Pri dnešnej programovej štruktúre
si náš mozog odpočinie. Sedíme, pozeráme, nerozmýšľame. A tu je chyba. Myseľ nie je cibrená, fantázia živená. Všetko sa v audiovizuálnej podobe predostrie jednotlivým centrám mozgu a my si len letargicky hovieme. O čo krajší by bol nielen sobotní večer s programom, samozrejme nie televíznym. Skúste si len predstaviť tú chvíľu, keď vypadne elektrina a so zapálenou sviečkou hovoríte zážitky, hoc aj zo všedného dňa. Akonáhle však nabehne najprv svetlo a hneď nato aj televízor, rekapitulácia dňa sa skončí. Bolo tých retrospektívnych desať minút viac ako tri hodiny prerušované reklamou?
Nevynímal by sa medzi nábytkom lepšie obraz, povedzme aj stotinovej ceny prímaču televízneho signálu? A pri modernom umení by nám pri každom nielen večer rozpovedal vždy iný príbeh, hoc aj desať rokov po sebe. Životnosť televíznej obrazovky je myslím nižšia. Apropo, chceli by ste radšej zdediť starý obraz alebo starú telku?
A čo tak kniha? Tých štyristo zviazaných strán v rukách aj mladého človeka oveľa viacej pristane ľudskej tvári ako bezduchý pohľad do rohu obývačky. Ak len pozeráme a nezamýšľame, tým pádom neuvažujeme ani sami nad sebou. Nevieme analyzovať príčinu svojich dobrých stránok, tým pádom ani zlých, číže sa vnútorne nezlepšujeme, naopak upadáme.
Navrhujem rázna krok, zájdime do šopy, zoberme kladivo a raz a navždy(alebo do najbližšieho výpredaju v elektroshope)zopár údermi pošlime televízor do zabudnutia. A v ušiach vám zaznie dopad výstrelu z Aurory, práve začala revolúcia vašich večerov.
Ak sa nechcete odhodlať k extrémnemu riešeniu, tak stačí ak ho jednoducho vypnete a necháte ľadom a skladom. Má to svoje plus, aspoň si otestujete svoju vôľu.