Števo Mikuš
Závisť, umelec a zloba
Skutočné umenie je večné. Ale než si to pri konkrétnych dielach uvedomíme, trvá to roky, generácie...pre umelca niekedy celú večnosť.
Skutočné umenie je večné. Ale než si to pri konkrétnych dielach uvedomíme, trvá to roky, generácie...pre umelca niekedy celú večnosť.
K zakúpeniu lístkov na sobotnajší Myjava-fest vás mala zlákať hlavná hviezda večera. Bola ňou skupina I.M.T. Smile. Večerné vystúpenie podľa očakávania prinútilo ľudí vzdať sa svojích miest na sedlách amfiteátra a priblížiť sa smerom k podiu. Po výborne interpretovaných pesničkách bolo podium zahriate na správnu teplotu a prichystané na osvedčené hity. Po pesničke Niekto ako kráľ si Ivan Tásler dal dole gitaru a išiel smerom k mikrofonu. Čakal som novú verziu niektorého zo starších časom preverených hitov. Z reproduktorov sa však ozvalo chces na p.ču? a Ivan Tásler podišiel smerom k publiku a dva razy sa pravačkou zahnal po účastníkovi davu...
Tak kto z Vás troch to bol? Ty Števo Hrib? Niekto z Vás, vysokoškoláci? Či nebodaj Vy, pán Havel?!
Predstavte si ako staviate domček z karát. Už je objektívne vysoký a za chrbtom sa zhromažďuje menší dav ľudí s nastavenou pravicou. Keď zrazu z ničoho nič, zafúka vietor a namiesto dostavania veľkolepej stavby si môžeme zahrať faraóna, sedmu, oko...
Keď si objednám pizzu, dovezú mi ju do dvadsiatich minút, inak vraj neplatím za dopravu. Ak si objednám knihu a nebudú schopný mi ju načas doručiť, poštovné a baľné ide na ich náklady. A čo ak mešká autobus? Mám si prichystať dvadsať korunáčku ako kedysi k lekárovi. Absurdita? Zo strany Slovak lines určite.
Prvý(zrejme aj posledný) novinár, ktorý je prekladaný do pokémonštiny. Znie to neuveriteľne? Vyzerá to ohromujúco? Ono to aj je neuveriteľné a ohromujúce.
„Pochválen buď Ježiš Kristus“ „Aj vám sused, aj vám“, reflexívne odpoviem ako keď lekár udrie kladivkom po kolene, ktoré následné vykopne. Občas by som chcel, aby koleno vykoplo rovno medzi susedove nohy. Ešte včera ma zdravil ľudovo „krásny deň sused“ a dnes začal praktizovať túto novú módu, som zvedavý čo si vymyslí zajtra.
Sobota, večer. Priemerná slovenská rodina sedí pred televízorom priemernej kvality a ceny. V priemere pri ňom strávi mojím odhadom sedem hodín. Denne, samozrejme. Je televízia príčinou priemernosti?
Piatok 1.6.2007, synonymum tohto dátumu je aj „deň detí“. Mal by byť oslavou detstva, s ním je spojená aj akási dogma nevinnosti. Títo dvaja zástupcovia dnes už nie alternatívnej hudby na Slovensku prezentujú štýl života, aký vedú predajcovia ženského teľa, inak povedané pasáci, hrdia sa svojimi známosťami s osobami z „mafiánskych zoznamov“, každé ich druhé slovo musí byť nielen pred dvadsiatou druhou hodinou „vypípané“. Stručná charakteristika vzorov podsúvaných deťom vo vývoji. Od tých, čo by sme to naozaj nečakali. A rodičia mlčia.
Tancujú dvojice, na konci zostane len pár, aby splnil sen jednotlivca, zrejme však ním bude Václav Míka. Ako veľmi je myšlienka snaženia sa pre niekoho, možno cudzieho v tomto prípade cnostná?
Existuje podobnosť medzi časom a hmotnosťou? Samozrejme, spomeňme si na váhu času. Ale čo ak chceme dať do rovnice s konkrétnymi číslami tieto dve fyzikálne veličiny? A čo takto dva gramy pre nezabudnuteľný večer?
„Marián Leško- tu som zaujatý, pretože pán Leško je môj vzor a aj napriek tomu, že chodíme nakupovať spolu do jednej predajne potravín Billa, tak som sa sním ešte nerozprával aj keď som sa hotoval ho pár krát osloviť.“ To som si prečítal v článku na blogu http://stanislavjelinek.blog.sme.sk/.
Na tieto slová, zdanlivo okrem fonetickej podobnosti nemajúce nič spoločné sa budem pozerať z pohľadu môjho, teda mužského. Nakoľko sú si podobné a akú dôležitú úlohu hrajú v jednotlivých kapitolách mužského videnia sveta?